Kód Chaosu

Slnko zapadalo nad Madridom a malovalo oblohu intenzívnou oranžovou farbou, ktorá sa odrážala od okien mrakodrapov, ako keby celé mesto horelo. V malom upchatom byte v srdci Lavapiés sedel Daniel Sánchez pred spletou káblov a blikajúcich obrazoviek a krvou podliate oci uprené na nekonecné riadky kódu. Neustále bzucanie pocítacových fanúšikov bolo ako skreslená uspávanka, jediný zvuk v priestore, ktorý vonal zatuchnutou kávou a uschnutými snami. Daniel so svojimi strapatými ciernymi vlasmi a niekolkodnovým strniskom vyzeral skôr ako stroskotanec než skvelý programátor, ktorým kedysi bol. "Musí existovat spôsob," zamrmlal si pre seba a jeho prsty lietali po klávesnici so zbesilou naliehavostou. "Cesta z tejto diery." Jeho pohlad na chvílu zablúdil k hromade neotvorených listov v rohu jeho stola. Zmenky, oznámenia o vystahovaní, vyhrážky veritelov. Každá obálka bola štiplavou pripomienkou toho, ako sa dostal do tohto bodu. Daniel zavrel oci a dovolil si chvílu slabosti. Spomenul si na vzrušenie, adrenalín z tých nie tak dávnych dní, ked sa svet kryptomien zdal byt zaslúbenou krajinou. Investoval všetko: svoje úspory, pôžicky, dokonca aj peniaze požicané od priatelov a rodiny. A potom, mihnutím oka, všetko zmizlo. "Idiot," pokáral sa a udrel pästou po stole. "Mali ste vidiet, že to prichádza." Zo sebazabudnutia ho vytrhol zvuk mobilu. Bol to Javier, jeho najlepší priatel a jediný clovek, ktorý v neho stále nestratil dôveru.